Záhada svetelných zdrojov super-mäkkého röntgenového žiarenia vo Veľkom Magellanovom mračne a Malom Magellanovom mračne
Autori:
Augustin Skopal
Obrázok s popisom:
Pre viac informácií, kliknite prosím na obrázok
Popis obrázku:
Hore (a): Náš model spektrálnej distribúcie energie (SED) od super-mäkkého röntgenového žiarenia po blízke infračervené (hrubá čierna čiara) pre najjasnejší SMZ v LMC, RXJ0513.9-6951. Model fituje dobre pozorované toky (v purpurovej) a zodpovedá svietivosti 2E+39 erg/s. Otvorené štvorce sú pozorované toky röntgenového žiarenia. Dole (b): Porovnanie nášho modelu SED s aktuálne uvažovaným modelom (silná sivá čiara), ktorý zodpovedá Eddingtonovej svietivosti 2E+38 erg/s, ale nefituje namerané toky žiarenia. Táto skutočnosť ukazuje na nevyhnutnosť modelovania SED v širokej oblasti globálneho spektra.
Popis:
Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia, röntgenové satelity Einstein a ROSAT objavili veľmi svetelné zdroje super-mäkkého röntgenového žiarenia (SMZ) vo Veľkom a Malom Magellanovom mračne (LMC a SMC). Od roku 1992 sú chápané ako tesné dvojhviezdy, v ktorých masívny biely trpaslík akreuje hmotu od svojho spoločníka, pričom generuje svietivosť 1E+36 až 2E+38 erg/s. Aplikácia vlastnej metódy modelovania spektra od super-mäkkého röntgenového žiarenia až po blízke infračervené pre najjasnejšie SMZ v LMC a SMC odhalila prekvapivý výsledok: Svietivosť najjasnejších SMZ je niekoľko-kráť 1E+38 až 1E+39 erg/s, čo je rádovo viac ako tzv. Eddingtonova limita, pri ktorej tlak žiarenia vyrovnáva gravitáciu. Teda je oveľa vyššia ako horná hranica svietivosti normálnych hviezd. V práci navrhujem nový pohľad na podstatu najjasnejších SMZ, ako neidentifikované optické novy, ktoré sa nachádzajú vo fáze super-mäkkého röntgenového žiarenia, ktoré je udržiavané na vysokej úrovni a po dlhú dobu rýchlym obnovením sa akrécie. Ďalšie skúmanie týchto záhadných objektov v širokej oblasti elektromagnetického spektra nám pomôže pochopiť ich správnu fázu vo hviezdnom vývoji.
EN
SAV
