•  
EnglishEnglish

Tatranská Lomnica - história

Autor:

  • Ivan Bohuš sr.
  • č.p. 62
  • 059 60 Tatranská Lomnica


Na južné úbočia Lomnického štítu prenikali ľudia zrejme už v praveku a nesporné stopy po svojej činnosti tu zanechali laténski hutníci krátko pred prelomom kresťanského letopočtu.

Historickú éru tohto teritória možno však datovať od roku 1209, keď sa Ondrej II. rozhodol darovať rozsiahle kráľovské územia, vrátane východnej štvrtiny Vysokých Tatier, predkom neskoršieho rodu Berzevici. Títo osídlili úpätie pohoria a rodové sídlo založili vo Veľkej Lomnici, ktorá je roku 1257 aj písomne doložená.

Hospodárske záujmy Berzeviciovcov postupne smerovali aj do Vysokých Tatier. Do polovice 19. storočia sa huncovské, veľkolomnické a starolesnianske lesy niekdajšieho panstva dostali do žalostného stavu, ktorý roku 1856 podrobili ostrej kritike aj účastníci VII. celouhorského lesníckeho zjazdu v Kežmarku. Uvedomujúc si možné následky takéhoto stavu a na druhej strane mimoriadne cennú geografickú polohu územia, rozhodlo sa uhorské ministerstvo pôdohospodárstva kúpiť polohove najatraktívnejšiu časť týchto pozemkov v spádnici Skalnatej doliny. Kúpa sa uskutočnila roku 1891 a jej predmetom bolo 832 katastrálnych jutár lesnej, ale z väčšej časti odlesnenej plochy za 80,000 forintov (frt.) od Andreja Špónera, 114 katastrálnych jutár za 30,000 frt. od Gustáva Szelényiho a dodatočne roku 1894 550 katastrálnych jutár nadväznych pozemkov v Skalnatej doline a v masíve Lomnického štítu, ktoré predtým Matejovská lesná spoločnosť získala roku 1882 na dražbe z vlastníctva veľkolomnického komposesorátu.

Štát si zaumienil obnoviť zničené porasty a založiť vzorné lesné hospodárstvo na južných úbočiach Lomnického Štítu, no nielen to. Zvážiac krajinársky hodnotnú polohu získaných pozemkov a konjunktúru cestovného ruchu, ktorá nastala po roku 1871, keď Vysoké Tatry priblížila "svetu" Košicko-bohumínska železnica, rozhodlo sa ministerstvo pôdohospodárstva založiť tu prvé štátne klimatické kúpele vtedajšej monarchie, spočiatku pod pracovným názvom "Tatransko-lomnická vilová osada" (Tátra-lomniczi villa-telep). So splnením svojho zámeru sa ponáhľalo tým viac, že Kežmarská banka v Kežmarku si už roku 1880 kúpila priľalé pozemky od Egida Berzeviciho, ktorý sa sťahoval do Barce, a mala podobne úmysly s ich komerčným využitím.

Z odkúpenej plochy vyčlenilo ministerstvo pôdohospodárstva 226 katastrálnych jutár ako intravilán a lesopark pre novú osadu. Aby sa tá čím rýchlejšie rozvíjala, rozdelili intravilán na parcely a časť týchto núkali na predaj vplyvným súkromníkom, ktorých zaviazali, že si na nich vybudujú v krátkom čase vily. Za katastrálne jutro stavebnej plochy účtoval uhorský erár len 200 frt., kým urbárske obce a súkromní zemepáni v iných častiach Vysokých Tatier 1,000 až 1,600 frt., ba urbariát Veľký Slavkov 3,200 frt., ak pozemok ponúkol sám a 4,800 frt., ak si záujemci vyberali podľa vlastnej vôle. Záujem bol napriek tomu menší, ako očakával minister pôdohospodárstva. Ako prví si tu svoje letohrádky postavili šomoďská veľkostatkárka barónka Agáta Orczy, dedičný člen panskej snemovne gróf János Königszegg, Ladislav Magyar, univerzitný profesor - lekár Jonatán Haberern, staviteľ Heinrich Herrmann, štátny tajomník barón Béla Liptay a gróf Károly Pejacsevich. Najreprezentačnejšie letohrádky, liptayovská vila a tesne pred prvou svetovou vojnou postavená vila budapeštianskeho grófa Bertalana Szechenyiho, stoja aj dnes. V prvej z nich je Škola v prírode s menom Janka Jesenského, druhú obývajú pracovníci Tatranského národného parku.

Štát prevzal roku 1891 a prestaval prízemnú komposesorátnu horáreň a dal horárovi za úlohu starať sa aj o bezpečnosť načatých stavenísk a hotových stavieb, keď ich majitelia boli mimo Tatier. Aby blokovalo možnú rivalitu najstaršej a najzabehanejšej tatranskej osady Starého Smokovca, uzavrelo ministerstvo pôdohospodárstva roku 1892 nájomnú zmluvu ohľadom výstavby a prevádzky zariadení cestovného ruchu so Spišskou úverovou bankou v Levoči, ktorá si už po niekoľko desaťročí dobre počínala ako investorka, dlhodobá nájomkyňa a prevádzkovateľka Starého Smokovca.

Ako svoju prvú investíciu sprístupnila banka roku 1893 trojpodlažný hrazdený hotel s 28 hosťovskými izbami, reštauráciou a kaviarňou, známy dnes pod menom Lomnica. Realizoval ho spišskosobotský arch. Gedeon Majunke, stavebné náklady predstavovali 85,000 frt. a po celých ďalších 12 rokov to bol najreprezentatívnejší a najväčší hotel vo Vysokých Tatrách. Našiel sa v ňom priestor aj pre prvé kancelárie kúpeľného riaditeľstva a poštový úrad, ktorý roku 1898 vybavili telegrafom a roku 1906 aj telefónom.

Roku 1894 vyrástla v susedstve Lomnice skromnejšia Lomnička a obci Veľká Lomnica povolilo ministerstvo pôdohospodárstva postaviť na prenajatom pozemku lacnejší turistický hotel so 16 izbami a ľudovou reštauráciou v miestach medzi dnešným hotelom Slovakia a Urán. Keď hotel roku 1925 úplne vyhorel, prestala sa Veľká Lomnica podieľať na podnikaní v Tatranskej Lomnici.

Vďaka skutočnosti, že do roku 1902, keď uhorský erár kúpil Štrbské Pleso, bola len Tatranská Lomnica vo vlastníctve štátu, bola ako prvá vo Vysokých Tatrách napojená železničným spojom na Košicko-bohumínsku dráhu, kým všetky ostatné tatranské osady boli ešte z Popradskej kotliny prístupné len pešo, či konskými povozmi. Tým v nej v roku 1895 vyrástla cieľová železničná stanica (spočiatku bez prístavnej reštaurácie) a na lúkach pod ňou ďalší väčší - Slovenský dom, pomenovaný pôvodne na počesť vtedajšieho ministra pôdohospodárstva Bethlenovým domom. Pre zlý stavebný stav bol roku 1975 asanovaný.

Roku 1896 dali do prevádzky reprezentatívny Kúpeľný dom s maurskou vstupnou halou, bazénom a kúpeľami, balneoterpaeutickým zariadením, masážnymi kabínami, telocvičňou a čitárňou v bočných traktoch s bytmi kúpeľného direktória a lekára. Napriek svojej historickej cene je dnes v dezolátnom stave. Veriacim začali slúžiť od roku 1900 rímsko-katolícky a od roku 1902 evanjelický kostol, ktorých stavbu uhradili predovšetkým pravidelní návštevnici tejto časti Tatier. V tom istom čase otvoril v Tatranskej Lomnici svoj bazár Július Kussmann, prvý a dlhý čas jediný obchodník v osade. Svoje suveníry, turistické a športové potreby i potraviny predával spočiatku v provizórnom stánku, ale skôr ako ten vyhorel začal roku 1904 stavať objekt s obchodným priestorom i bytom, ktorý mal pred adaptáciou z rokov 1994-1995 firmou Penzión Record.

Súčasne s výstavbou Lomnice, Lomničky a Slovenského domu sa začalo upravovať plánované centrum rozrastajúcej sa osady. Projektantom parku bol hlavný záhradník z budapeštianskeho Margitinho ostrova, ale skutočným realizátorom prác bol košický mestský záhradník Böllmann. Roku 1896 umiestnili v parku hudobný pavilón z budapeštianskej expozície uhorského tisícročia a roku 1899 vytvorili v hornej časti parku umelé jazierko s možnosťou kúpania a člnkovania. Pôvodnou koncepciou projektantov bol lesopark prírodného charakteru a vlastne až po víchrici z novembra 1915, keď fakticky padol všetok drevinový porast, sa začali uplatňovať cudzie technické záhradnícke prvky a introdukované rastliny, vrátane alpských rododendronov. Aby bolo hospodársky čo najviac nezávislé, zriadilo si vtedajšie riaditeľstvo štátnych kúpeľov aj záhradníctvo, ktoré dotovalo výpestkami parkové úpravy a predávalo kvety, ale zásobovalo aj hotelové kuchyne čerstvou zeleninou. Rovnakému cieľu slúžil hospodársky dvor s chovom dojníc a ošípaných. Zvyšky hospodárskych objektov zanikli až v päťdesiatych rokoch a po nich aj záhradníctvo.

Priaznivý vplyv železnice sa vo Vysokých Tatrách prejavoval stále stúpajúcou krivkou návštevnosti až do roku 1897, odvtedy však nastal badateľný pokles frekvencie, vyvolaný najmä módnym letovaním v prímorských kúpeľoch. Odborníci cestovného ruchu sa rozhodli čeliť tejto kríze vystavbou moderných veľkohotelov, schopných konkuurovať lukratívne vybaveným zariadeniam cestovného ruchu v jadranských strediskách. Po skoršom starosmokovskom veľkohoteli dali do prevádzky pred letnou sezónou 1905 aj terajší Grandhotel Praha v Tatranskej Lomnici. Sklamané Spišskou úverovou bankou, ktorá časove uprednostnila Starý Smokovec, zrušilo s ňou ministerstvo pôdohospodárstva dovtedajšiu zmluvu a výstavbu Grandhotela financovala už nová partnerská spoločnosť Wagons Lits Cook so sídlom v Bruseli. Pokým dovtedajšie stavby projektoval takmer bez výnimky spišskosobotský Gedeon Majunke, hlavným tvorcom Grandhotela bol známy budapeštiansky architekt Quido Hoepfner, rodák zo Spišského Podhradia. Gradndhotel bol prvým už od postavenia elektrifikovaným hotelom Tatranskej Lomnice, nakoľko iba tesne predtým bola osada napojená na elektrickú sieť.

Až do otvorenia Grandhotela mali návštevníci Tatranskej Lomnice možnosť venovať sa popri turistike iba letným športom. Roku 1893 dali do prevádzky konskú dostihovú dráhu nad Veľkou Lomnicou, roku 1894 strelnicu na hlinené holuby a tenisové dvorce, roku 1908 golfové ihrisko, ktoré bolo prvé na celom území uhorského štátu. Zimné športy prišli k slovu v súvislosti s otvorením Grandu, pri ktorom zriadili už pred prvou zimnou sezónou požičovňu lyží, saní, skeletonov a toboganov, neskoršie aj bobov. Štátne kúpele mali 12 párov sedmohradských koní, ktoré zapriahali do špeciálnych, v Budapešti vyrobených ťažných saní pre záujemcov o skijöring. V zime 1905/6 začali udržiavať svah pod Grandhotelom pre lyžiarov a sánkarov a roku 1906 upravili lesnú hospodársku cestu ako provizórnu dráhu pre sane a boby. O tri roky neskôr ju už nahradila štvorkilometrová, v tom čase najdlhšia bobová dráha Európy s mechanizovaným výťahom pre sane a boby.

Ešte pred zánikom habsburskej monarchie sa vyriešil aj vzájomný spoj medzi tatranskými osadami elektrickou železnicou. Tatranskú Lomnicu spojila roku 1911 s Tatranskou Poliankou, poťažne cez Starý Smokovec s Popradom a roku 1912 aj so Štrbským Plesom.

V čase, keď vypukla prvá svetová vojne, žilo v Tatranskej Lomnici trvale dvanásť rodín a štrnásť slobodných obyvateľov. Väčšina zamestnancov dochádzala denne z okolitých obcí, prevažne z Veľkej Lomnice, a ak si to vyžadovalo ich pracovné nasadenie, nocovali podľa potrieb v spoločných, zväčša suterénnych hotelových ubytovniach.

Vojnové udalosti sa síce v tatranskej oblasti bezprostredne neodohrávali, ale ich následky sa prejavili umrtvením cestovného ruchu, dopravnými, energetickými a zásobovacími ťažkosťami a v Tatranskej Lomnici od roku 1915 aj obsadením značnej časti hotelových lôžok pre vojenské lazarety. Ďalšie kapacity vyhradili pre lyžiarske kurzy horských oddielov rakúsko-uhorskej armády.

Keď dňa 14. decembra 1918 došli do Popradu a Vysokých Tatier prvé oddiely česko-slovenského vojska, začali štátne orgány novej republiky preberať aj správu Tatranskej Lomnice. Evakuujúce maďarské vedenie osady odviezlo už predtým do Budapešti nielen archív riaditeľstva, ale aj takmer všetko hotelové a technické zariadenie a športové rekvizity. Pozostatky monarchisticky zmýšľajúcich zamestnancov sťažovali priebeh odovzdávania a za záhadným zmiznutím prvého povojnového riaditeľa Československých štátnych kúpeľov Tatranská Lomnica Cyrila Holubyho, skúseného balneológa s manažérskou praxou z Luhačovíc a syna známeho slovenského národovca a vedca Jozefa Ľudovíta Holubyho, sa určite skrýval politický zločin v máji 1919. Napriek všetkým ťažkostiam vykazovala Tatranská Lomnica už roku 1919 1650 a roku 1920 4,000 návštevníkov s dlhodobejším trvaním pobytu.

Povojnová klientela, grupujúca sa predovšetkým zo stredných spoločenskych vrstiev, upredňostňovala služby a ovzdušie menších a lacnejších rodinných penziónov. Zdravotná situácia vtedajšieho domáceho, ale aj stredoeurópskeho obyvateľstva diktovala stavať ďalšie liečebné ústavy vo Vysokých Tatrách. Obe tieto tendencie sa výrazne prejavili v medzivojnovom vývoji Tatranskej Lomnice. Kým Starý Smokovec ich striktne odmietal, penzióny aj s menšími súkromnými liečebňami vytvorili mimo neho samostatné , nové zoskupenie - Horný Smokovec, Tatranská Lomnica sa im nebránila a s "požehnaním" riaditeľstva štátnych kúpeľov vyrastali v historickom intraviláne osady.

Prvé detské "sanatórium", v skutočnosti penzión-zotavovňu bez lekárskych služieb, otvoril už roku 1921 bývalý riaditeľ Popradskej meštianskej školy Jozef Hron a roku 1930 ho rozšíril o objekt dnešného Švermova. Podobný penzión zriadil vo svojej novopostavenej vile roku 1930 Edmund Loisch a zameral sa v ňom popri rekreácii dospievajúcich dievčat na lekcie z cudzích jazykov, literatúry, výtvarného umenia a hudby. Roku 1931 kúpil MUDr. František Bělín vilu grófa Pejacsevicha a jej rozšírením o nový trakt s 25 izbami vytvoril penzión-ozdravovňu, ktorý sme po znárodnení a pred reštitúciou poznali pod názvom Pokrok. V tom istom roku vyrástol Payerov Spišský dom (neskoršia Volga), rekreačný penzión, ktorého prosperitu prezrádza, že ho roku 1938 rozšírili o tretie podlažie. Charita kúpila v tom roku Cornidesovu vilu, neskoršie Stále zdravie a zriadila v nej rekreačný domov YMCA pre svojich členov. Významne však predišla neskoršie, povojnové úsilia o rekreačné využitie Tatier Zemská životná poisťovňa v Brne, keď po päťročnom provizóriu v odkúpenej vile dala roku 1933 do užívania prvú veľkokapacitnú zotavovňu Morava.

Roku 1920 sa štátne kúpele snažili o právnu normu, na základe ktorej by mohli vyvlastniť, poťažne vykúpiť súkromné vily zahraničných majiteľov. S týmto síce neuspeli, zabránili ale, aby si napr. grófka Natália Széchenyiová z Budapešti postavila ďalšiu vilu, o ktorú sa uchádzala roku 1921. Česko-slovenským občanom však ponúkala od roku 1927 stavebné parcely, najmä pozdĺž cesty od železničnej stanice k dnešnému sídlisku a na západ od stanice, kde sa potom aj skutočne rozrastali v zoskupenie, ktoré vtedy nazývali Novou Lomnicou. Mimo tohto areálu vyrástli napr. rkou 1932 vila Ing. Jaromíra Schwarza z Prahy (terajšia chata Smrek) alebo roku 1940 rodinná vila vtedajšieho slovenského ministra poľnohospodárstva Gejzu Medrického (nad terajšou predajňou ÚĽUV). Nezrealizované zostali projekty Domu prezidenta republiky, Baťovho paláca a kolónie chatiek košického Družstva všetkých ľudí dobrej vôle.

Roku 1921 otvorila PhDr. Margareta Peterová z Trnavy lekáreň a roku 1924 začal v budove Kussmannovho bazáru ordinovať prvý zubný lekár Alexander Fuchs. Keď roku 1937 pristavali terasu k hotelu Lomnica, našli pod ňou priestor predajne kozmetiky, textilu, hračiek a suvenírov, holičstvo a kaderníctvo. Baťa otvoril v prízemnej predajni obchod s obuvou a galantériou. Roku 1937 bola založená jednotriedna škola, ktorá po provizóriách v Loischovej vile (Jahoda) a v domovníckom domčeku pri Schwarzovej vile (Smrek) dostala roku 1941 priestor v novopostavenom objekte kina, ale v rokoch 1953-59 mala znova detašovanú triedu aj v jedálni Smreka. Významnou turistickou atrakciou sa stala visutá lanovka, ktorú po Skalnatú dolinu dostavali roku 1937 a na Lomnický štít dali do prevádzky o tri roky neskôr. Ňou sa umožnilo široké využitie Skalnatej doliny ako významného lyžiarskeho zázemia Tatranskej Lomnice, ale aj výstavba astronomických a meteorologických pracovísk v doline i popri cieľovej stanici lanovky na štíte.

Po prvej svetovej vojne lomnickí športovci obnovili a rozšírili golfové ihrisko a roku 1937 založili Golfklub Tatranská Lomnica. Namiesto zrušenej konskej dostihovej dráhy pri Veľkej Lomnici zriadili roku 1931 nový konský parkúr priamo na okraji Tatranskej Lomnice a v tom istom roku postavili futbalové ihrisko. Roku 1936 nahradila starú, už roku 1923 odstavenú bobovú dráhu modernejšia, nová. Rozšírené tenisové dvorce sa v zimných mesiacoch menili na ľadovú plochu, kde v 20. rokoch trénoval aj majster sveta v krasokorčuľovaní Švéd Gilles Grafströem a roku 1933 chýrna Sonja Henie. Od roku 1936 sa tu udomácnil curling. Roku 1923 dostala Tatranská Lomnica prvý lyžiarsky mostík, roku 1931 druhý pri umelom jazierku a od roku 1927 pôsobil v osade lyžiarsky tréner Aladár Thern.

Hoci cestovný ruch Vysokých Tatier bol v rokoch druhej svetovej vojny všeobecne poznačený stagnáciou, Tatranská Lomnica ňou bola postihnutá snáď najmenej. Zmenilo sa, prirodzene, zloženie klientely. Citeľný bol pokles návštevnosti z českých zemí i území odtrhnutých od Slovenska v prospech horthyovského Maďarska a k úpadku cestovného ruchu prispievalo aj hermetické blokovanie poľskej návštevnosti. Najdrahšie hotely navštevovali rôzni špekulanti a vojnoví zbohatlíci a penzióny obsadila sčasti Hitlerjugend z letecky najviac ohrozených oblastí Nemecka. Ustupujúce fašistické vojská stačili v Tatranskej Lomnici, našťastie, poškodiť len údolnú stanicu visutej lanovky.

Vlastnícke vzťahy veľkolomnických zemepánov k územiam v okolí Tatranskej Lomnice sa skončili ešte pred jej založením. Občiansku agendu obyvateľstva osady však tradične administroval až do roku 1944 obvodný notársky úrad vo Veľkej Lomnici. Administrovanie tatranských stredísk zo spádových dedín na úpäti Tatier bývalo však ťažkopádne a zložité a zmenená politická situácia ponúkala vhodnú príležitosť zmeniť zastaraný systém. V úsilí o bezodkladnú normalizáciu pomerov sa v Tatranskej Lomnici konštituoval Revolučný národný výbor a na jeho čele sa ako predsedovia vystriedali MUDr. František Bělín a bývalý chatár v Skalnatej doline Michal Tomčík. Roku 1947 sa stala Tatranská Lomnica súčasťou vtedajšej "obce Vysoké Tatry" na čele s Dočasnou správnou komisiou, resp. od roku 1948 s Jednotným národným výborom okresnej kompetencie a od roku 1954 Mestským národným výborom Vysoké Tatry. V Tatranskej Lomnici pôsobil naďalej Obvodný národný výbor, ktorý spravoval aj Tatranskú Lesnú, Tatranské Matliare, Kežmarské Žľaby a Tatranskú Kotlinu. Toto autonómne postavenie trvalo do roku 1964, keď vtedajší totalitný režim centrálne a direktívne riešil územné členenie Slovenska podľa vlastných predstáv. Ostalo tak po novembri 1989 aj po osamostatnení Slovenska, ba dokonca názov "mesta" od Podbanského po Tatranskú Kotlinu sa z Vysokých Tatier nelogicky transformoval na Starý Smokovec, hoci jeho osídlenie netvorí kompaktnú sídelnú jednotku. Do roku 1948 a v rokoch 1954-1960 bola Tatranská Lomnica súčasťou Kežmarského okresu, od jeho zlúčenia s Popradským okresom (1960) je okresným sídlom Poprad.

Po znárodnení sa novosmokovské sanatóriá MUDr. Mikuláša Szontágha stali majetkom Československých štátnych kúpeľov a tie odovzdali svoje objekty v Tatranskej Lomnici podľa ich kategorizácie vtedajším hotelovo-reštauračným organizáciám. Roku 1959, keď ich spravoval podnik Turista, rozšírili kapacity hotela Lomnica zriadením tzv. likusovej základne s desiatimi chatkami na Golfe. Základňu z hygienických dôvodov zakrátko zrušili, ale chýbajúce hotelové kapacity sa postupne dopĺňali najmä novostavbami hotelov Slovan, Stavbár a Horec, napokon však aj založením Eurocampu pod Tatranskou Lomnicou z príležitosti medzinárodného zrazu karavanistov FICC roku 1974. Staršie hotely boli v interiéroch opätovne prestavané a prispôsobované rastúcim nárokom ich návštevníkov.

Športovci tiež zrekonštruovali jestvujúce zariadenia, ale napr. roku 1958 postavili a niekoľko rokov používali aj umelú lyžiarsku bežeckú dráhu, roku 1964 začali budovať lyžiarsky areál na Jamách, sústavne vylepšovali využiteľnosť Skalnatej doliny aj so zjazdovkami do Tatranskej Lomnice, futbalovému ihrisku dali roku 1956 a sánkarskej dráhe roku 1982 ich dnešnú podobu - a tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Roku 1949 sa Tatranská Lomnica stala sídlom Správy Tatranského národného parku, ktorá okrem prevádzkových budov postavila roku 1969 svojráznu budovu múzea s výskumnou stanicou a roku 1994 sprístupnila expozíciu vysokohorskej flóry formou botanickej zahrady.

Takže ako vidieť aj napriek dejinným úskaliam, ktoré v istých dobách prekonala, Tatranská Lomnica napokon vždy prejavila svoju prosperitu, životaschopnosť a perspektívu.

Tvorba HTML: Marián Jakubík

Dátum a čas: 14.12. 2017 11:01:18 CET
Valid XHTML 1.0! Valid CSS!